Choroba a utrpenie patria k životu každého človeka.  Práve v chorobe človek zisťuje, aký je krehký, bezmocný a obmedzený. Na pomoc prichádza sviatosť pomazania chorých. Zmŕtvychvstalý Pán poveruje apoštolov, aby „ v Jeho mene ...na chorých vkladali ruky a tí ozdravejú.“ (porov. Mk 16,17-18) „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí” (Mt 9, 12). Ježiš - Boh je tým lekárom, ktorý má moc uzdraviť telo i dušu človeka. Mnohí za ním prichádzali, aby sa ho mohli dotknúť, „lebo vychádzala z neho sila a uzdravovala všetkých” (Lk 6, 19).  Vhodný čas na prijatie pomazania je vtedy, ak sa veriaci ocitne v nebezpečenstve smrti alebo v starobe. Túto sviatosť možno prijať opakovane, to znamená, že zakaždým ak človek upadne do ťažkej choroby. Sviatosť pomazania chorých vysluhuje biskup alebo kňaz. Slávenie tejto sviatosti spočíva v tom, že sa olejom pomaže chorý na čele i na rukách. Pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých by človek nemal ostať s kňazom sám, lebo táto sviatosť sa má sláviť v spoločenstve. Chorý by mal byť obklopený príbuznými alebo veriacimi z cirkevného spoločenstva a tí by sa mali usilovať o príjemnú duchovnú atmosféru, v ktorej by cítil ich blízkosť a duchovnú spolupatričnosť. Sviatosť pomazania chorých môže žiadať aj nepraktizujúci kresťan - ak si takýto človek želá vo chvíli smrti vyslúženie tejto sviatosti, alebo ak na odporučenie svojho okolia sa nestavia proti nej, je potrebné kňaza zavolať             a požiadať ho o túto sviatosť.

Účinky sviatostného pomazania, ktoré človek prijíma, sú:

- Zjednotenie trpiaceho s Kristovým umučením pre vlastné dobro chorého i pre dobro celej Cirkvi;

- Posilnenie, pokoj, odvaha kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby;

- Odpustenie hriechov, ak chorý už nemohol prijať sviatosť pokánia; návrat zdravia, ak to zodpovedá duchovnej spáse;

- Príprava na prechod do večného života.

- Navrátenie zdravia, ak to slúži pre spásu človeka

V našej farnosti sviatosť pomazania chorých udeľujeme v kostole raz       v roku pri príležitosti Svetového dňa chorých.

Ak je chorý v nebezpečenstve smrti, o to naliehavejšou povinnosťou príbuzných či veriacich z cirkevného spoločenstva je zavolať kňaza.
Prirodzene, že je lepšie zavolať kňaza skôr, aby mohol chorý prijať sviatosti pri plnom vedomí, no keď sa to nestihne a chorý je už v stave agónie, aj vtedy je potrebné kňaza zavolať. Hoci sa už dotyčný nemôže spovedať, kňaz s ním vzbudí ľútosť, dá mu rozhrešenie a udelí mu úplne odpustky.