MŔTVYCH POCHOVÁVAŤ

Na tento posledný skutok telesného milosrdenstva častokrát nechceme myslieť. Ako môžeme preukázať milosrdenstvo niekomu, kto už zomrel? Čo sa tu dá ešte milosrdné urobiť? Veď to nie je miesto pre nás žijúcich. A predsa je to zastávka, ktorá čaká každého, bez rozdielu. Záleží len na nás, či je pre nás koncom, alebo začiatkom niečoho nového.

Obráťme svoj zrak znovu na Krista, ktorý k nám hovorí v evanjeliách. V jeho umučení, krutosť ľudí nepripúšťa ani najmenšie gesto milosrdenstva k nášmu Pánovi, ktorý je križovaný, smädný, ubolený, nahý a odmietnutý svojím ľudom. Ale krátko potom, čo Kristus zomiera na Kríži, stávame sa svedkami gesta milosrdenstva k jeho Telu, milosrdenstva, ktoré Boh zasial do ľudských sŕdc. Zbožné ruky odnímajú Telo nášho Pána z Kríža, odovzdávajú Ho jeho matke, zahalia ho do čistého plátna a pochovajú Ho v novej hrobke.

Jediné ruky hodné prijať Telo Kristovo, boli ruky jeho Matky, s jej nepoškvrneným životom, naplneným veľkodušnosťou voči jej Synovi a všetkým mužom a ženám. Keď rozjímame nad touto scénou, v našich srdciach sa roznieti lúč nádeje, keď si uvedomíme, že ľudstvo, aj keď nedokázalo prijať Spasiteľa pri narodení a zle s Ním zaobchádzalo na jeho pozemskej púti, aspoň mu zabezpečilo dôstojné pochovanie.

Kristus sa narodil, aby zomrel, a tak nás spasil. Táto scéna by mala roznietiť naše srdcia, lebo smrť je súčasťou nášho života a pomáha nám dávať zmysel času, ktorý trávime na tejto zemi. V encyklike Spes Salvi čítame, že jedine Kristus ,,nám ukazuje cestu až za smrť: len ten, ktorý je tohto schopný, je skutočným učiteľom života...Opravdivým pastierom je ten, ktorý pozná aj cestu, ktorá ide za hranice údolia smrti.“

Vedieť ako zomrieť je rovnako dôležité, ako vedieť žiť, v obidvoch prípadoch sa nám môže dostať pomoci. Kresťania musia čeliť tejto chvíli – vo svojom vlastnom prípade, alebo v prípade iných – s nádejou a pokojom. V niektorých prípadoch sme vystavení pokušeniu nehovoriť o smrti               s človekom chorým alebo už veľmi slabým. Nezabúdajme však na to, že isté slová pomoci a útechy môžu byť pre dušu skutočným pohladením.

Ponúknuť im pomazanie chorých nemusí byť príčinou úzkosti či zdesenia. V týchto situáciách milosť Božia udržiava dušu človeka, ktorý je možno vystavený pochopiteľnej úzkosti z neznámeho. Dovoľme Bohu konať. Znovu a znovu, my kňazi sme svedkami toho, ako Božie milosrdenstvo zmierňuje utrpenie zomierajúceho človeka, keď sa mu dostáva tejto sviatosti. Pri tejto príležitosti sa všetci môžeme modliť spolu s umierajúcim, rozprávať sa s ním prirodzeným spôsobom o Nebi, podporovať ho svojou vierou, pripomínať mu, že nezostane osamotený, lebo nekonečná Božia Láska ho očakáva vo večnom živote.

Raz, v roku 1932, sprevádzal istý kňaz umierajúceho muža vo Všeobecnej nemocnici v Madride. Ten umierajúci človek, pred blížiacou sa smrťou, si spomenul na všetky chyby svojho života, a tieto urážky Boha znepokojovali jeho dušu. Kňaz spomína na tento okamih týmito slovami: ,,Povedal mi nahlas, predtým, než by som ho mohol zastaviť: ,,Nemôžem pobozkať nášho Pána s týmito mojimi špinavými ústami!“ A na to mu kňaz hovorí: ,,Počúvaj, už čoskoro ho objímeš a dáš mu veľký bozk v nebesiach!“ Ten človek zomrel v pokoji, pričom mu pomáhala aj viera tohto svätého kňaza, ktorý bol po jeho boku vo chvíli poslednej skúšky.

Pochovávanie mŕtvych je skutok naplnený možnosťami aj pre posilnenie viery žijúcich. Tým, ktorí zažívajú smrť svojich blízkych, dobre padne, keď ich budeme sprevádzať našou modlitbou a pokojom, a ak im máme nejako vyjadriť sústrasť, nemali by sme zabudnúť dať týmto slovám aj nadprirodzený tón, aby naša viera mohla byť útechou pre tých, ktorí ju potrebujú. Dnes očividne mnohým ľuďom chýba priateľ, ktorý im môže pripomenúť, že Boh je Otec, ktorý sa stará o tých, ktorý odišli do nového života.

Je tiež veľkým kresťanským prejavom starať sa o fyzické miesto, kde sú mŕtvi pochovaní, a to čistením hrobov a kvetmi. Nie je to len kvôli tomu, aby sme si ich pripomínali a modlili sa za ich duše, táto starostlivosť o zosnulých tiež poukazuje na úctu, ktorú by sme mali dávať telu. Pevne veríme vo vzkriesenie tela a miesta, kde sa nachádzajú pozostatky našich blízkych nám pripomínajú, že sa vrátia do života.

Každý, kto sa modlil nad hrobom vie, že láska nezomiera, ale zostáva živá. Viera nám dáva istotu, že Božie milosrdenstve môže tajomným spôsobom prekonať múr smrti. Aká veľká je sila jeho milosrdenstva, ktorou prostredníctvom Kristovho zmŕtvychvstania môže naša láska prekročiť hranice tohto života! Zosnulí už nemôžu orodovať sami za seba, preto je dôležité, aby sme my, kým sme na zemi, často prosili Pána Ježiša za zosnulých, za ich pokoj a odpočinutie.

Prirodzene sa obracajme aj k Panne Márii, k Matke Ukrižovaného. Keď Ho sňali z Kríža, vzala ho do svojho lona. Mária sa naďalej o Neho starala, aj keď jej srdce postihol ten najväčší žiaľ. ,,Nikto neprenikol do hlbokého tajomstva vtelenia tak ako Mária,“ hovorí pápež František. ,,Jej celý život tvorila prítomnosť milosrdenstva, ktoré sa stalo telom. Matka Ukrižovaného a Zmŕtvychvstalého vstúpila do svätyne Božieho milosrdenstva, lebo sa dôverne podieľala na tajomstve jeho lásky.“ Ako nás nabáda Svätý Otec, napodobňujme našu Sedembolestnú Pannu Máriu v našej každodennej službe živým i mŕtvym.