CHORÝCH NAVŠTEVOVAŤ
V uponáhľanej dobe dnešného sveta sú ľudia, ktorí iba z povinnosti navštívia chorého, pretože je ich príbuzný. Ich snahou je rýchlo si vybaviť túto zdvorilostnú povinnosť. Povedia pár bezvýznamných slov, niekedy novinku zo sveta zdravých, ktorá urobí chorému jeho skľučujúcu situáciu ešte citlivejšou. Toto je charakteristika akejsi návštevy len z povinnosti.
Niečo iné je však ísť na návštevu v duchu kresťanskej lásky a služby. To znamená otvoriť sa pre bolesť chorého. Chorý človek je veľmi citlivý. Veľmi skoro zbadá, s akým zámerom a s akou náladou za ním ten druhý prichádza. Veľmi rýchlo dokáže rozlíšiť, či slová sú vyjadrené len pokrytecký, alebo či pochádzajú z úprimnej túžby niesť spolu jeho utrpenie. Tak vzniká zmysluplná komunikácia, príležitosť na rozhovor o najvážnejších životných otázkach.
Niekedy sa chce chorý porozprávať, pretože ho ťaží jeho samota. Rozpráva o svojej chorobe, lebo celé jeho myslenie sa točí okolo jedinej otázky, či už bude zdravý, či už pominie jeho utrpenie. A preto často krát práve pri takejto príležitosti je možné rozhovor posunúť do náboženskej roviny. Najprv však musia prehovoriť skutky telesného milosrdenstvá, ktoré by mali vytvoriť priestor na to, aby sa dalo s trpiacim hovoriť aj o veciach duchovných. Najdôležitejšie je, aby každý rozhovor pochádzal z úprimnosti, lásky a ochoty niesť utrpenie blížneho, nakoľko je to len ľudský možné.
Starať sa o niekoho znamená venovať mu čas, pozornosť, sympatie a všetku sociálnu podporu, ktorej je človek schopný, aby urobil situáciu trpiaceho znesiteľnou, a pokiaľ nie znesiteľnou, tak aspoň takou, ktorá nikdy nevedie k opusteniu trpiaceho. Víťazstvo nad utrpením je vždy len dočasné – avšak tvárou v tvár utrpeniu je potrebné neustále trpiacich podporovať a starať sa o nich. Tí, ktorí trpia, potrebujú sprevádzanie a starostlivosť iných preto, aby boli začlenení do spoločnosti až do posledného možného okamihu.
Pri návšteve chorých má okrem spojenia lásky s pravdou aj vzťah pravdy a nádeje. Čím je choroba ťažšia a čím menej je možné situáciu trpiaceho zmeniť, tým ťažšie je vzbudzovať nádej. Avšak pretože nikdy nevieme presne odhadnúť, ako budú vyzerať v budúcnosti nové možnosti konkrétneho trpiaceho, môžeme často krát spolu s chorým len zdieľať nádej bez slov. Avšak už podieľať sa na nádeji bez slov je dôležitá služba chorému človeku.
Pri návšteve trpiaceho človeka sa dá skonštatovať obojstranné obohatenie. Trpiaci ľudia často privádzajú k zamysleniu tých, ktorí sa o nich starajú prijatím ich životných právd.
Každý človek potrebuje iného človeka, aby dokázal prekročiť sám seba. Hľadá a nachádza sa v inom. Najkrajší príklad medziľudskej a zároveň náboženskej komunikácie nachádzame v evanjeliu Ježiša z Nazaretu, v podobenstve nazývanom Milosrdný Samaritán. Spomedzi troch okoloidúcich na ceste z Jeruzalema do Jericha, na ktorej ležal ozbíjaný a zranený človek, sa práve Samaritán prejavil ako opravdivý blížny anonymného nešťastníka, keďže splnil prikázanie lásky k blížnemu. Tou istou cestou išli aj iní dvaja, kňaz a levíta, ale každý z nich sa len pozrel a šiel ďalej. Iba Samaritán sa ho ujal. „Prišlo mu ho ľúto. I pristúpil k nemu, obviazal mu rany a nalial na ne oleja a vína. Potom ho doviedol do hostinca a postaral sa o neho“. Keď odchádzal, prenechal ošetrovanie raneného hostinskému, pričom uhradil náklady s tým spojené.
Toto podobenstvo ukazuje, aký má byť vzťah každého človeka voči trpiacim ľuďom. Aj z čisto humánneho hľadiska je neprijateľné obchádzať obďaleč človeka v núdzi, s nezáujmom, ale je vysoko hodnotená komunikácia pristúpiť k trpiacemu. Milosrdným samaritánom je každý, kto sa zastaví pri utrpení iného.
Ján Pavol II. to popisuje slovami: Zastavenie sa pri trpiacom nesmie byť zvedavosťou, ale ochotou pomôcť. Je to otvorenie vnútornej dispozície srdca... Milosrdný samaritán je každý, kto je citlivý na cudzie utrpenie, koho dojíma a zaujíma cudzie nešťastie. Keď Kristus, znalec ľudského vnútra, zdôrazňuje práve tento vzťah, znamená to, že je rovnako dôležitý aj pre náš postoj voči cudziemu utrpeniu.
Preto je potrebné, aby sme pestovali onen cit srdca, ktorý svedčí o spolucítení s trpiacimi. Po čase sa tento spolucit stane jediným alebo hlavným výrazom našej lásky a solidarity s trpiacim blížnym.
Milosrdný Samaritán v biblickom príbehu nezostáva iba pri dojatí a pocite spolupatričnosti. Udalosť je preňho inšpiráciou k činom, ku komunikácii, ktorá má za cieľ pomôcť zranenému. Milosrdný samaritán je teda ten, kto poskytne pomoc v utrpení, nech je akejkoľvek povahy. Vkladá do pomoci svoje srdce a neľutuje materiálne prostriedky. Možno povedať, že dáva seba, svoje ja, otvárajúc sa druhému.
V hovorovom jazyku sa akákoľvek činnosť pre dobro trpiacich nazýva samaritánskou. Iste nie bezdôvodne. Tento druh komunikácie – nielen slovami ale predovšetkým skutkami – dvíha človeka a dodáva mu pravú hodnosť a dôstojnosť.
Utrpenie, ktoré je prítomné v našom ľudskom svete vo forme rôznych podôb, je tu aj preto, aby v človeku vzbudzovalo lásku: ono nezištné darovanie vlastného ja v prospech iných, trpiacich. Svet utrpenia prizýva sústavne iný svet – svet ľudskej lásky. A za tú nezištnú lásku, vzbudenú v srdciach, človek vďačí utrpeniu.
Láska k Bohu a láska k svojmu blížnemu sa navzájom akoby prelínajú. Aj v tom najmenšom bratovi nachádzame samého Ježiša a v Ježišovi Boha. Zodpovedné sebadarovanie, nie prijímanie, je vždy cestou k naplneniu človeka. To je etický princíp platný pre všetkých, nielen pre kresťanov. Skutočný ľudský život je vždy spolužitím, vzťahom jedného človeka k druhému. Ľudský život má zmysel len vtedy, keď sa stane nezištným darom pre blížneho.
Ďalším z prostriedkov, ktoré ponúka Cirkev je modlitba. Podľa mnohých psychológov, v modlitbe je veľká uzdravovacia sila. Veriaci človek nikdy nie je v utrpení sám. Necíti sa opustený, i keby ho opustili jeho blízky. Verí v Boha, zopne ruky, modlí sa. Modlitba mu dodáva nádej. To je často väčším a účinnejším liekom než čokoľvek iné. Kristus človekovi pripomína, aby prosil, a bude mu dané. Boh mu pomôže. On dopustí, ale neopustí.
Kto bol v koncentračnom tábore v Osvienčime, mohol vidieť na stenách v cele smrti kríž, podobu Krista, vyrytý do omietky a do dverí. To je dôkazom toho, aký šťastný môže byť veriaci človek ešte aj vo svojom nešťastí, v chorobe, v bezradnosti, v opustenosti. Môže sa modliť, môže sa vyžalovať Otcovi, pritúliť sa k jeho božskému srdcu. Slovom, mať nádej. Či už na uzdravenie, alebo vyslobodenie.
Choroba by sa mohla stať obdobím osobitnej modlitby, chápanej ako hľadanie stále hlbšieho spojenia s Bohom. Trpiaci človek môže Bohu vyjadriť svoju vďaku za všetko, čo v doterajšom živote dostal. Môže mu však vyjadriť aj všetok svoj strach, svoje obavy a vzbury pred prípadnou smrťou a odlúčením sa od svojich najbližších. Modlitba môže byť prostriedkom, ktorým sa dá preklenúť každá z týchto napätých situácií, ktorým sa upevňuje pokoj, prehlbuje dôvera a posilňuje nádej.
A preto povinnosťou každého veriaceho je okrem návštevy a komunikácie s chorými, zároveň modliť sa za chorých a trpiacich či už na tele alebo na duchu, a taktiež povzbudzovať a nabádať trpiacich k ich osobnej modlitbe. Modlitba za iných, v tomto prípade za trpiacich je často krát tou najväčšou silou, akou môže zdravý človek prejaviť svoje spolucítenie s trpiacimi.
Niečo iné je však ísť na návštevu v duchu kresťanskej lásky a služby. To znamená otvoriť sa pre bolesť chorého. Chorý človek je veľmi citlivý. Veľmi skoro zbadá, s akým zámerom a s akou náladou za ním ten druhý prichádza. Veľmi rýchlo dokáže rozlíšiť, či slová sú vyjadrené len pokrytecký, alebo či pochádzajú z úprimnej túžby niesť spolu jeho utrpenie. Tak vzniká zmysluplná komunikácia, príležitosť na rozhovor o najvážnejších životných otázkach.
Niekedy sa chce chorý porozprávať, pretože ho ťaží jeho samota. Rozpráva o svojej chorobe, lebo celé jeho myslenie sa točí okolo jedinej otázky, či už bude zdravý, či už pominie jeho utrpenie. A preto často krát práve pri takejto príležitosti je možné rozhovor posunúť do náboženskej roviny. Najprv však musia prehovoriť skutky telesného milosrdenstvá, ktoré by mali vytvoriť priestor na to, aby sa dalo s trpiacim hovoriť aj o veciach duchovných. Najdôležitejšie je, aby každý rozhovor pochádzal z úprimnosti, lásky a ochoty niesť utrpenie blížneho, nakoľko je to len ľudský možné.
Starať sa o niekoho znamená venovať mu čas, pozornosť, sympatie a všetku sociálnu podporu, ktorej je človek schopný, aby urobil situáciu trpiaceho znesiteľnou, a pokiaľ nie znesiteľnou, tak aspoň takou, ktorá nikdy nevedie k opusteniu trpiaceho. Víťazstvo nad utrpením je vždy len dočasné – avšak tvárou v tvár utrpeniu je potrebné neustále trpiacich podporovať a starať sa o nich. Tí, ktorí trpia, potrebujú sprevádzanie a starostlivosť iných preto, aby boli začlenení do spoločnosti až do posledného možného okamihu.
Pri návšteve chorých má okrem spojenia lásky s pravdou aj vzťah pravdy a nádeje. Čím je choroba ťažšia a čím menej je možné situáciu trpiaceho zmeniť, tým ťažšie je vzbudzovať nádej. Avšak pretože nikdy nevieme presne odhadnúť, ako budú vyzerať v budúcnosti nové možnosti konkrétneho trpiaceho, môžeme často krát spolu s chorým len zdieľať nádej bez slov. Avšak už podieľať sa na nádeji bez slov je dôležitá služba chorému človeku.
Pri návšteve trpiaceho človeka sa dá skonštatovať obojstranné obohatenie. Trpiaci ľudia často privádzajú k zamysleniu tých, ktorí sa o nich starajú prijatím ich životných právd.
Každý človek potrebuje iného človeka, aby dokázal prekročiť sám seba. Hľadá a nachádza sa v inom. Najkrajší príklad medziľudskej a zároveň náboženskej komunikácie nachádzame v evanjeliu Ježiša z Nazaretu, v podobenstve nazývanom Milosrdný Samaritán. Spomedzi troch okoloidúcich na ceste z Jeruzalema do Jericha, na ktorej ležal ozbíjaný a zranený človek, sa práve Samaritán prejavil ako opravdivý blížny anonymného nešťastníka, keďže splnil prikázanie lásky k blížnemu. Tou istou cestou išli aj iní dvaja, kňaz a levíta, ale každý z nich sa len pozrel a šiel ďalej. Iba Samaritán sa ho ujal. „Prišlo mu ho ľúto. I pristúpil k nemu, obviazal mu rany a nalial na ne oleja a vína. Potom ho doviedol do hostinca a postaral sa o neho“. Keď odchádzal, prenechal ošetrovanie raneného hostinskému, pričom uhradil náklady s tým spojené.
Toto podobenstvo ukazuje, aký má byť vzťah každého človeka voči trpiacim ľuďom. Aj z čisto humánneho hľadiska je neprijateľné obchádzať obďaleč človeka v núdzi, s nezáujmom, ale je vysoko hodnotená komunikácia pristúpiť k trpiacemu. Milosrdným samaritánom je každý, kto sa zastaví pri utrpení iného.
Ján Pavol II. to popisuje slovami: Zastavenie sa pri trpiacom nesmie byť zvedavosťou, ale ochotou pomôcť. Je to otvorenie vnútornej dispozície srdca... Milosrdný samaritán je každý, kto je citlivý na cudzie utrpenie, koho dojíma a zaujíma cudzie nešťastie. Keď Kristus, znalec ľudského vnútra, zdôrazňuje práve tento vzťah, znamená to, že je rovnako dôležitý aj pre náš postoj voči cudziemu utrpeniu.
Preto je potrebné, aby sme pestovali onen cit srdca, ktorý svedčí o spolucítení s trpiacimi. Po čase sa tento spolucit stane jediným alebo hlavným výrazom našej lásky a solidarity s trpiacim blížnym.
Milosrdný Samaritán v biblickom príbehu nezostáva iba pri dojatí a pocite spolupatričnosti. Udalosť je preňho inšpiráciou k činom, ku komunikácii, ktorá má za cieľ pomôcť zranenému. Milosrdný samaritán je teda ten, kto poskytne pomoc v utrpení, nech je akejkoľvek povahy. Vkladá do pomoci svoje srdce a neľutuje materiálne prostriedky. Možno povedať, že dáva seba, svoje ja, otvárajúc sa druhému.
V hovorovom jazyku sa akákoľvek činnosť pre dobro trpiacich nazýva samaritánskou. Iste nie bezdôvodne. Tento druh komunikácie – nielen slovami ale predovšetkým skutkami – dvíha človeka a dodáva mu pravú hodnosť a dôstojnosť.
Utrpenie, ktoré je prítomné v našom ľudskom svete vo forme rôznych podôb, je tu aj preto, aby v človeku vzbudzovalo lásku: ono nezištné darovanie vlastného ja v prospech iných, trpiacich. Svet utrpenia prizýva sústavne iný svet – svet ľudskej lásky. A za tú nezištnú lásku, vzbudenú v srdciach, človek vďačí utrpeniu.
Láska k Bohu a láska k svojmu blížnemu sa navzájom akoby prelínajú. Aj v tom najmenšom bratovi nachádzame samého Ježiša a v Ježišovi Boha. Zodpovedné sebadarovanie, nie prijímanie, je vždy cestou k naplneniu človeka. To je etický princíp platný pre všetkých, nielen pre kresťanov. Skutočný ľudský život je vždy spolužitím, vzťahom jedného človeka k druhému. Ľudský život má zmysel len vtedy, keď sa stane nezištným darom pre blížneho.
Ďalším z prostriedkov, ktoré ponúka Cirkev je modlitba. Podľa mnohých psychológov, v modlitbe je veľká uzdravovacia sila. Veriaci človek nikdy nie je v utrpení sám. Necíti sa opustený, i keby ho opustili jeho blízky. Verí v Boha, zopne ruky, modlí sa. Modlitba mu dodáva nádej. To je často väčším a účinnejším liekom než čokoľvek iné. Kristus človekovi pripomína, aby prosil, a bude mu dané. Boh mu pomôže. On dopustí, ale neopustí.
Kto bol v koncentračnom tábore v Osvienčime, mohol vidieť na stenách v cele smrti kríž, podobu Krista, vyrytý do omietky a do dverí. To je dôkazom toho, aký šťastný môže byť veriaci človek ešte aj vo svojom nešťastí, v chorobe, v bezradnosti, v opustenosti. Môže sa modliť, môže sa vyžalovať Otcovi, pritúliť sa k jeho božskému srdcu. Slovom, mať nádej. Či už na uzdravenie, alebo vyslobodenie.
Choroba by sa mohla stať obdobím osobitnej modlitby, chápanej ako hľadanie stále hlbšieho spojenia s Bohom. Trpiaci človek môže Bohu vyjadriť svoju vďaku za všetko, čo v doterajšom živote dostal. Môže mu však vyjadriť aj všetok svoj strach, svoje obavy a vzbury pred prípadnou smrťou a odlúčením sa od svojich najbližších. Modlitba môže byť prostriedkom, ktorým sa dá preklenúť každá z týchto napätých situácií, ktorým sa upevňuje pokoj, prehlbuje dôvera a posilňuje nádej.
A preto povinnosťou každého veriaceho je okrem návštevy a komunikácie s chorými, zároveň modliť sa za chorých a trpiacich či už na tele alebo na duchu, a taktiež povzbudzovať a nabádať trpiacich k ich osobnej modlitbe. Modlitba za iných, v tomto prípade za trpiacich je často krát tou najväčšou silou, akou môže zdravý človek prejaviť svoje spolucítenie s trpiacimi.