TEŠIŤ ZARMÚTENÝCH

 V živote sú situácie, v ktorých je ťažké niekoho tešiť, alebo dobre mu radiť. Rozhodne je to ľahšie vtedy, keď ide o veriaceho človeka a my sa môžeme odvolať na Pána Boha. Pre veriaceho človeka má život úplne iný rozmer a zmysel. V tomto prípade má hlavnú úlohu nádej, a preto je to ľahšie. Je na to dobre pamätať, keď chceme niekoho potešiť.

 Hoci slovo „zarmútenie“ znie tak veľmi nemoderne, hoci sa zdá, že nepatrí do súčasnosti a najradšej sa hovorí o tom, že je to problém, nevyriešená vec, prechodné ťažkosti alebo kríza... predsa to existuje. Život nikoho s nás nie je oslobodený od zármutku. Keď sa objavuje v našom živote, sú to chvíle, v ktorých nás trápenie ničí a my hľadáme, akým spôsobom by sme sa mohli z toho oslobodiť. Niekedy táto naša námaha neprináša výsledok. Potrebujeme, aby nás niekto potešil. Preto Cirkev učí, že skutkom milosrdenstva je tešiť zarmútených.

              Zármutok môže byť taký veľký, že môže prispieť k tomu, ako sa spred našich očí stráca zmysel života. Fyzické a duchovné utrpenie, nedostatok, slabosť, pocit osamelosti... to všetko môže viesť k tomu, že skutočnosť, v ktorej sa nachádzame, teda náš život, sa budú zdať šedé a beznádejné. Keď vidíme zarmútenú osobu, tak niekedy odtrhneme od nej svoj zrak, aby sme si jednoducho nevšímali jej utrpenie. Jednoducho sa bojíme, že sa budeme musieť zaangažovať a zdieľať život dotyčnej osoby. Niekedy, keď vidíme zarmútenú osobu, sme v rozpakoch. Stáva sa to vo chvíli, keď to nečakáme a kazí nám to náladu.

Najčastejšie by sme však chceli niečo pre týchto ľudí urobiť. Vtedy sa snažíme povedať niečo, čo by túto osobu potešilo. Často to vyzerá takto alebo podobne: „Uvidíš, bude lepšie!“, „Netráp sa!“, „Vzchop sa!“ Niektorí sa tiež snažia odvrátiť pozornosť zarmútenej osoby od prameňa zármutku. Snažia sa, aby tá osoba na to zabudla. Ponúkajú prostriedky na rozptýlenie – ako keby aplikovali prostriedky na znecitlivenie alebo na zabudnutie. Stáva sa tiež, že ponúkajú účinný liek. Nie vždy je to však účinné. Zármutok neprechádza, človek naďalej trpí. Niekedy slová útechy sú neautentické, neprirodzené. Pozrime sa tu napr. na pohreby, kde slová sústrasti môžu niekedy spôsobiť ešte hlbšie zranenie a to všetko kvôli slovám, ktoré sú vyrieknuté len zo slušnosti a bez uváženia. Hovoríme jednoducho slogan – naučenú formulku, a pri tom nedávame dôraz na jej obsah. Tieto slová rania, zvlášť vtedy, keď zarmútený cíti, že nie sú vypovedané zo srdca, ale len z povinnosti. Nám to síce dáva dobrý pocit, upokojuje to naše vnútro, tešíme sa, že sme urobili niečo dobré, že sme pomohli. Samozrejme, treba potešovať zarmútených, ale treba dávať pozor na to, ako to robíme.

              Kresťanské potešovanie nemá byť založené len na vznešených slovách, ale predovšetkým na blízkosti. Pozrime sa napríklad na udalosť v Getsemanskej záhrade a na prítomnosť Panny Márie na krížovej ceste jej syna Ježiša Krista. Pán Ježiš v Getsemanskej záhrade prežíval bolesť, duchovné a fyzické utrpenie. Bol vtedy tak veľmi ľudský, že dovolil anjelovi, aby ho potešoval. Všimnime si, že v evanjeliu nie sú zaznamenané slová, ktoré Ježišovi v jeho duchovnej agónii povedal anjel. Na krížovej ceste Ježiš prijíma útechu od svojej Matky, ktorá bola vyjadrená jej prítomnosťou. Mária nehovorila Ježišovi: „Netráp sa, uvidíš, bude lepšie!“ Nesľubovala, že toto všetko bude mať krásny záver. Jej prítomnosť bola pre Ježiša prameňom útechy a posily. On od svojej Matky neočakával nič viac, len spolucítenie.

             Ako teda vidíme, pri potešovaní zarmútených nie sú najdôležitejšie slová. Dôležité je presvedčenie, že osobe, ktorá potešuje, nie je ľahostajné to, čo prežíva človek, ktorý je zarmútený. Pocit blízkosti je tu veľmi dôležitý. Nebojme sa teda byť spolu so zarmútenými. Dajme im priestor, aby vypovedali svoju bolesť, strach pred utrpením, horkosť života a pod... Je potrebné, aby zarmútený mohol vykričať to, čo v sebe skrýva. Vtedy prichádza úľava, znovuzrodenie, prekonanie ďalšej prekážky.

                Nedávno aj naše média zverejnili správu o žene z Amerického Dallasu, ktorá prišla do reštaurácie a objednala si najlacnejšiu položku z celého nápojového lístka, konkrétne ochutenú vodu. Hoci celá útrata ženy bola len 0,37 dolárov, čašníkovi nechala neuveriteľný tringelt vo výške 500 dolárov. Nebolo to však preto, že by sa jej mladý muž nejako páčil. Deň predtým tento čašník nakupoval v miestnych potravinách. Keď stál pri pokladni, odrazu si všimol smutnú, skľúčenú ženu, ktorá zjavne potrebovala dávku pozitívnej energie. Hoci ju ostatní ľudia v obchode obchádzali a tvárili sa, že ju nevidia, tento čašník sa k nej prihovoril a snažil sa jej vyčariť úsmev na užialenej tvári. Aj keď mu žena neprezradila dôvod trápenia, podarilo sa mu zlepšiť jej náladu a dokonca jej zaplatil celý nákup. V tých najhorších situáciách dokáže pomôcť i to, že sa o vás niekto zaujíma.

To sprepitné vo výške 500 dolárov, ktoré si tento čašník vyslúžil počas svojej služby nasledujúci deň, bolo od dcéry tejto užialenej starej ženy. Vysvetlenie, prečo mu dala takú vysokú odmenu uviedla na malom papieriku. Jej matka trpela veľkou úzkosťou, keďže práve v tom čase bolo tretie výročie úmrtia jej manžela. Staršia žena tieto dni prežívala naozaj ťažko. Keď sa jej však čašník prihovoril a povedal jej, aká je krásna, zlepšil jej náladu a z obchodu sa vrátila ako úplne iná žena. Odkedy jej manžel zomrel, dcéra ju nikdy nevidela takú vysmiatu. Práve preto sa chcela neznáma darkyňa šľachetnému čašníkovi odvďačiť za jeho humánny čin. 

Toto je len jeden z mnohých príbehov, ktoré nám dosvedčujú, akú hodnotu má obyčajné potešenie človeka.

                 Byť milosrdný – tešiť zarmútených – to znamená, povedať mu: „Nie si sám a tvoj problém mi nie je ľahostajný.“ Je to veľmi veľa. Niekedy stačí, aby sme druhému človeku pomohli obnoviť nadej a aby sme v ňom poslinili ochotu niesť svoj kríž až k samotnému koncu.