NEVEDOMÝCH VYUČOVAŤ

POCHYBUJÚCIM DOBRÉ RADIŤ

Vyučovať druhých je jedným z najkrajších skutkov, aké môžeme urobiť. Napríklad práca matiek pri výchove svojich detí. Akú len veľkú trpezlivosť, radosť a veľkodušnosť preukazujú mamy, keď venujú pozornosť svojim deťom, aby im pomáhali dospieť do ľudskej zrelosti! Ako povedal pápež František: ,,Matka predovšetkým učí správnu cestu života a vedie svoje deti. Ona sama sa to neučí z kníh, ale z vlastného srdca.“

Aj otec sa musí učiť každý deň, s úprimným srdcom, ako byť dobrý manžel, dobrý otec, robiť všetky každodenné veci – tak ako aj jeho manželka – aby zabezpečoval a roznecoval láskavú atmosféru domova. Srdce – tam je ukryté tajomstvo všetkých skutkov milosrdenstva.

V Evanjeliu počúvame, ako Kristus odpovedá tým, ktorí ho prišli zajať v záhrade na Olivovej hore: ,,Každý deň som učil v chráme.“ A naozaj, jeho verejný život pozostával hlavne z vyučovania jeho poslucháčov, keď prinášal svetlo pre rozum, a otváral cestu pre prístup k Bohu Otcovi. Takisto jeho silné slová v kázni na Hore blahoslavenstiev, jeho podobenstvá opisujúce Božie kráľovstvo a jeho rozhovory s rôznymi ľuďmi, naďalej v nás vzbudzujú úžas a bázeň: sú to situácie, v ktorých Boh – Učiteľ, ponúka každému – aj nám v súčasnosti – rôzne spôsoby ako nasledovať cestu spásy. Preto ako poznamenáva pápež František: „Ak chceme byť schopní milosrdenstva, musíme byť predovšetkým ochotní počúvať Božie Slovo. Znamená to znovu objaviť hodnotu ticha, aby sme mohli rozjímať nad Slovom, ktoré k nám prichádza.“

Byť dobrým učiteľom, správne vedieť iným poradiť, dokáže jedine človek, ktorý je vždy ochotný sa ďalej učiť. My všetci by sme sa mali s poddajnosťou otvoriť voči Božej náuke, ak chceme naozaj a úprimne pomôcť iným. Preto čítanie Evanjelia, pozorné a so sústredenosťou, nás robí citlivejšími pre zakúšanie milosrdenstva nášho nebeského Otca a tak nám umožňuje prijať vnuknutia Ducha Svätého. A potom, keď máme niekomu pomôcť, dať mu radu, okamžite si sami položíme otázku: čo by teraz urobil Kristus na našom mieste? A podľa toho by sme mali konať.

Pri mnohých príležitostiach náš dobrý príklad bude tiež najlepším spôsobom, ako pomôcť iným. Ježiš najskôr konal, a potom vyučoval. My všetci musíme svedčiť svojím príkladom, pretože nemôžeme viesť dvojitý život. Nemôžeme hovoriť o tom, čo nepraktizujeme. Inými slovami musíme učiť to, čo sa aspoň snažíme uvádzať do praxe. A naozaj, náš boj, naša vlastná túžba po obrátení, budú vzpruhou pre druhých, keď si povšimnú úsilie, s akým sa snažíme žiť kresťanskú vernosť. Ak im chceme pomôcť, musíme byť osobne nároční na samých seba.

Na druhej strane vhodne a užitočne poradiť predstavuje úkon veľkodušnosti, lebo si to vyžaduje odsunúť vlastné ego, vložiť sa do situácie iných, snažiť sa ich lepšie pochopiť, vždy brať do úvahy ich osobné okolnosti, aby sme im mohli dať tú najlepšiu radu. Milosrdenstvo ako také znamená prijať človeka takého, aký je, v tej situácii, kde práve je, a napriek všetkému negatívnemu sa k nemu správať s úctou, dať mu zažiť prijatie, odpustenie, súcit... Podľa toho, čo práve potrebuje. A to bez toho, aby sme mu dávali podmienky, že sa má zmeniť – to by skôr malo prísť ako prirodzený následok toho, že cez nás zažije Božiu starostlivosť. A hoci vždy je tam riziko, že sa to nestane, že sa ten človek na základe našej rady nezmení – aj tak máme byť naňho dobrí.“

Tieto skutky milosrdenstva by nás mali pobádať k tomu, aby sme veľkodušne ukazovali iným cestu, ktorá vedie ku Kristovi. Pre kresťana má byť takáto forma apoštolátu ako dýchanie. Naša starostlivosť o iných je odpoveďou na príkaz lásky, ktorý vyslovil náš Pán, keď nás poslal ako svojich svedkov do celého sveta.

Mnohí ľudia, možno bez toho, aby sme si to my uvedomovali, čakajú na niekoho, kto ich zoznámi s Bohom, s vierou, s kresťanstvom. Snáď nám milosti z tohto Roka milosrdenstva pomôžu prekonať prekážky, ktoré nám možno niekedy bránia správať sa takto apoštolsky. Či už sú to: ľudské ohľady, lenivosť, alebo jednoducho predstava, že táto úloha je neuskutočniteľná, že sa to nedá.

 Napriek tomuto, pozývajme tých, ktorých stretávame v našom každodennom živote, aby spoznávali Boha. Doprajme im spoznávať jeho učenie v našom vlastnom živote, vysvetľujme učenie Cirkvi, keď je to potrebné, a samozrejme, vždy sa správajme spôsobom zodpovedajúcim našej viere.

Tak ukážeme iným ľuďom, že žiť v súlade s Evanjeliom je príťažlivé. Musíme sa správať takým spôsobom, že keď sa s nami iní ľudia stretnú, budú môcť povedať: „Tento človek je kresťan, pretože nemá v sebe nenávisť, pretože je ochotný chápať iných, pretože nie je fanatik, pretože je ochotný obetovať sa, pretože sa prejavuje ako človek pokoja, pretože vie, ako milovať.“ Keď sa s týmto stotožníme, keď to bude žiariť z nášho života, potom môžeme byť rešpektovaní pred druhými, keď ich chceme vhodne poučiť, napomenúť, či dobré poradiť.

            „Dobre je všade tam, kde niet núdze o radcov,“ píše Šalamún v Knihe prísloví. Môžeme sa  tým stretnúť kdekoľvek a kedykoľvek. Raz ako tí, ktorí sami potrebujú radu, inokedy ako tí, ktorí sa sami stávajú radcami pre druhých.

V Knihe Sirachovcovej nachádzame kritérium dobrej rady: „Pevne sa drž toho, čo ti radí dobré svedomie, nad to nemáš nič cennejšie. Svedomie svätého človeka ti niekedy povie viac ako sedem strážcov, ktorí sedia vysoko na veži a skúmajú kraj. Ale pritom vzývaj Najvyššieho, aby riadil tvoju cestu podľa pravdy“.