NAPOMÍNAŤ HRIEŠNIKOV

Zo svätého Písma môžeme vyčítať, že Pán Ježiš nás v ňom stavia pred istý problém. Na jednej strane nám dôrazne prikazuje „Nesúďte!“, na strane druhej od nás žiada, aby sme človeka, ktorý urobí niečo zlé, napomenuli. Ako ale môžeme niekoho napomínať bez toho, že by sme ho nesúdili? Veď iba na základe súdu môžeme prísť k záveru, že dotyčný človek robí zlo, a teda, že ho treba napomenúť. Odpoveď na tento problém je jednoduchá. Nikto z nás nemôže a ani nesmie súdiť svedomie iného, ale môže, ba musí súdiť skutky druhého. Inými slovami: to, či si ten človek uvedomuje, že robí zlo, posúdiť nevieme, a preto ho nemôžeme súdiť. Ale jeho skutky posúdiť vieme; ak sú zlé, potom takého človeka treba za jeho skutky, ktoré vnímame ako zlé napomenúť.

Prvý zo skutkov duchovného milosrdenstva je teda napomínanie hriešnikov. Je to vyjadrenie záujmu o duchovné blaho človeka, ktorý blúdi, ktorý robí chyby, ale zároveň je to konanie v prospech celej spoločnosti. Nikto nemôže byť ľahostajný voči zlu, lebo ľahostajnosť – alebo ešte horšie – súhlas či stotožnenie sa s hriechom, poukazuje na nedostatok lásky voči blížnemu alebo tiež vyjadruje spoluúčasť na tomto hriechu. Najčastejšou formou pomoci, akú môžeme preukázať človekovi, ktorý hreší, je bratské napomenutie, čo, samozrejme, nie je ľahké a vyžaduje si veľkú opatrnosť. Samotný Kristus povzbudzoval svojich učeníkov k tomu, aby reagovali, keď budú vidieť zlo. „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to Cirkvi. A keby ani Cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik“.

Prečo Kristus tak silne zaväzuje k tomu, aby človek nesúhlasil s hriechom? Dôvodov môže byť viac. Kristus miluje hriešnika, chce pre neho dobro a chce ho spasiť. Pred Bohom sme navzájom za seba zodpovední. V žiadnom prípade nemôžeme egoisticky myslieť len na seba, len na to, aby sme my boli spasení. Keď žijeme v rodine, v susedstve, uprostred osôb, na ktorých nám záleží, budeme túžiť po ich dobre. Keď matke záleží na dobre svojho dieťaťa, nebude sa ľahostajne pozerať na to, čo jej dieťa robí. Keď sme láskaví k svojim príbuzným alebo k susedom a vidíme, že ich ohrozuje nejaké nebezpečenstvo, varujeme ich a ponáhľame sa im pomôcť.

Napomínanie hriešnikov, to nie je nič iné ako varovanie pred najväčším nebezpečenstvom – hriechom. Je to preukázanie pomoci v duchovnej oblasti. Slovo bratského napomenutia, hoci často je ťažké prijať ho, alebo ho prijímame veľmi neochotne, môže priniesť, a neraz aj prináša, pozitívny efekt. Dobré slovo veľmi často pomáha „vytriezvieť“ a dokáže zastaviť pred spáchaním hriechu. Toto môže prispieť aj k tomu, že sa posilní hlas svedomia, ktoré vie zahanbiť a zároveň povzbudiť k obráteniu. Treba pamätať na to, že aj napriek tomu, že mnohí ľudia zabudli na Božie prikázania, predsa len počítajú s názorom prostredia, v ktorom žijú.

Skutky duchovného milosrdenstva sú veľmi dôležité. Dôležité je napomínanie hriešnikov. Veď naše telo vlastníme len na čas pozemského putovania. Duša je však nesmrteľná. Keď zomierame, na konci našej pozemskej púte zomiera len telo. Naša duša spolu s našou pamäťou, naším „ja“ sa stretne  s Pánom. Sväté písmo a Cirkev nás učia, že po smrti nás čaká súd. Z toho jednoznačne vyplýva, že si musíme uvedomovať, kto sme, a musíme na to pamätať celý svoj život. Keď sa náš brat, ktorý blúdi, ktorý kráča zlou cestou, neodvráti od svojich hriechov, bude odsúdený. Nezabúdajme, že ak ho nenapomenieme, budeme niesť spoluzodpovednosť za jeho hriech. Sú to veľmi dôležité slová, je to veľmi dôležitá skutočnosť. Treba sa nad tým zamyslieť.

Často sa mlčky prizeráme na hriech svojho blížneho, nedokážeme ho s láskou upozorniť a napomenúť, a to preto, že sa hanbíme, nie sme dostatočne smelí alebo sa obávame, aby sme sa niekoho nedotkli a nezranili jeho city. Aj keď veľmi dobre vieme, že to, čo ten náš priateľ, priateľka, niekto známy alebo príbuzný koná, je ťažkým hriechom. Každý z nás má povinnosť napomínať, poučovať a vedieť poradiť. Samozrejme je veľmi dôležité, aby sme to robili z lásky a s láskou. Nemôže nás k tomu viesť ani pýcha, ani vyvyšovanie sa nad svojho blížneho, ktorého pokladáme za horšieho od seba. Pokora, zvlášť v takej citlivej oblasti, akou je napomínanie brata, ešte nikomu neublížila a môže sa pričiniť o obrovský zázrak, akým je obrátenie alebo zmena života.