ODPÚŠŤAŤ UBLIŽUJÚCIM

Problém odpustenia je v evanjeliách Ježišom predstavený obzvlášť jasne a radikálne. A to tak rozhodne, že proti jeho slovám odpustenia nie je možné namietať. Pán Ježiš o odpustení a odpúšťaní učí tak jasne, že to nikoho nenecháva na pochybách. Denne si učenie Pána Ježiša pripomíname slovami: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“. Pripomíname si svoje hriechy, ich odpustenie Bohom, Božie milosrdenstvo, veľkosť lásky a potrebu odpustenia, aby sme získali účasť v Božom kráľovstve.

Učenie Krista o odpúšťaní bolo pre Židov nová vec. V Knihe Levitikus dostal vyvolený národ príkaz: „Oko za oko, zub za zub“. Ježiš ale kladie základ novej morálky. Nepochybne dochádza k výraznej zmene vo vzťahu medzi ľuďmi a taktiež aj voči Bohu. Vidieť to v odpovedi na Petrovu otázku: “Pane, koľkokrát mám odpustiť?“ A Ježiš odpovedá: „Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz“. Inými slovami – odpustiť bratovi sa má vždy, teda i nepriateľovi sa musí vždy odpustiť, a dokonca aj vtedy, keď dôjde k situácii, že ak ťa udrie po líci, má sa nastaviť aj druhé

Boh stále odpúšťa,  ale človek nie! Mementom sú nám slová Pána Ježiša: „Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?“ Inými slovami možno povedať, že Ježiš hovorí o tom, aby sme odpúšťali, pretože aj nám Boh odpúšťa. Na inom mieste nám dáva poučenie: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec“. Milosrdenstvo pomáha porozumieť bratovi zvlášť vtedy, keď nás uráža bez príčiny a my mu máme odpustiť. Pamätať máme na to, že sa musíme vyhnúť hnevu. Čo sa však často stáva? Keď začíname vidieť svoju chybu, že sme vinní, namiesto toho, aby sme si uznali svoj omyl, zaútočíme a začneme súdiť svojho blížneho, že on je viac vinný,  on mňa skôr urazil, on je mladší...a pod.

V čom spočíva odpustenie? Odpustenie je niečo viac ako zrieknutie sa nenávisti. Odpustenie je to, že nevyvolám žiadnu odvetu. Odpustiť znamená zriecť sa odvety a hoci len v myšlienke nepriať druhému niečo zlé. Odpustiť to neznamená odvrátiť sa od toho, kto mi urobil zle, neopustiť ho, ale zostať pri ňom a byť mu nápomocný, keď bude potrebovať pomoc. Odpustiť znamená priať dobre tomu, kto nám ublížil, uškodil a modliť sa za neho. Odpustiť neznamená vymáhať odškodnenie na previnilom, prípadne, na jeho rodine a podobne.

Je takéto odpustenie vôbec možné?  Odpoveď nám dáva život, priame fakty, ako sú napríklad slová svätého Štefana diakona, ktorý nielenže odpustil svojim vrahom, ale sa za nich aj modlil, aby im neboli pripočítané ich viny. Máme mnoho príkladov zo života svätých. Mária Goretti, ktorú dobodal vojak, odpúšťa tesne pred smrťou svojmu vrahovi so slovami: – Budem prosiť Boha, aby sme boli spolu v nebi. Pápež Ján Pavol II., ktorý odpustil svojmu atentátnikovi. Matka, ktorej dieťa zomrelo pod kolesami auta, odpúšťa nepozornému šoférovi.....a množstvo iných príkladov.

Takéto hrdinstvo – vedieť odpustiť – nepatrí len do našej moci. Je potrebné, aby sme sa modlili za seba i za tých, čo nám zle robia a prosili Boha o milosť vytrvať v dobrom a splniť slová z modlitby Otčenáš.

Je varovaním, že na tento fakt sa zabúda. Skúsme si spomenúť napr. na filmy, ktoré sme naposledy videli. Vieme, že film je – ako hovoria o televízii a filme odborníci na masmédiá – náboženstvom našej doby. Pred obrazovkou zaspáva vysoké percento nielen dospelých, ale i detí. V akom rozpoložení myšlienok začína ich odpočinok? Vo filmoch vidíme, že na násilie sa odpovedá násilím. Ako často chýba myšlienka dobra, spravodlivosti, čestnosti, pravdy a charakteru  v náboženstve našej doby! Degraduje sa slovo láska nielen medzi mužom a ženou, ale i na deťoch. Zvykli sme si na násilie, hnev, tvrdosť, zlomyseľnosť, intrigy, urážky a vytráca sa to, čo má skutočné hodnoty.

Nesmieme zabudnúť, že Boh nám odpúšťa vtedy, keď uznáme, že sme konali zlo, keď sa zriekame tohto zla, keď si pevne pred seba berieme chrániť sa hriechu. Z vlastného života poznáme a vieme, aký dlhý čas je potrebný na to a koľko to stojí síl, aby sme opustili hriech, vedeli odpustiť, zabudnúť, zvíťaziť nad hriechom svojím a iných. A na toto nesmieme zabudnúť.

Nie raz máme odpustiť alebo sedem ráz, hovorí nám Ježiš. Vždy máme odpustiť svojmu bratovi, keď sa previní proti nám, keď nás prosí o odpustenie. Je správne, že nezabúdame prosiť pri odprosovaní za svoje hriechy Boha i svojich blížnych. Nestačí si len povedať, že sa vyspovedám. Skôr ako sa vyznám, je mojou povinnosťou kresťana dať veci do poriadku. Keď som siahol na dobré meno a česť svojho brata, musím veci odvolať, ospravedlniť sa a prípadne aj iným spôsobom to nahradiť. Keď sme sa hnevali, je potrebné nielen si skutočne odpustiť, ale aj pred okolím dať najavo svoje odpustenie. Keď som niečo ukradol, skôr ako poprosím o odpustenie, musím vrátiť. Keď som žil pohoršlivým životom, musím zdroj pohoršenia odstrániť; či je to človek, s ktorým som udržiaval hriešny kontakt, či je to vec, ktorá ma zvádzala na hriech, či to je postavenie, ktoré mi bráni oslavovať a milovať Boha na prvom mieste.

Ak nevieme alebo nechceme skutočne oľutovať svoje hriechy, ak ich považujeme za slabé "zakopnutia", nikto nás nedonúti odpustiť tým, čo sa proti nám previnili, lebo sami necítime, že sme potrebovali a prijali odpustenie. Najsmutnejšia veta, ktorú neraz kňaz v spovednici počúva, je: „Veď ja ani nemám hriechy.” Alebo ak spovedajúci sa, si každý svoj hriech hneď ospravedlní.

 Vstúpme si do svedomia a prosme milosrdného Otca, aby nám pomohol otvoriť oči, aby sme spoznali svoje poklesky, a počúvajme jeho hlas vo svojom svedomí. To všetko preto, aby nám Boh odpustil množstvo zla, veľký dlh proti láske. Musíme sami prosiť a vedieť aj iným odpustiť.

Ježiš, náš Sudca, je spravodlivý Boh a hoci chce byť k nám milosrdný, my na to zabúdame. Nezabúdajme na Božie milosrdenstvo, a preto buďme milosrdní ku svojim bratom a sestrám. Vyprosujme si milosť, aby sme nepremárnili to, čo nám Ježiš prisľúbil. Preto modlitbu a najmä slová prosby: „Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, si  ešte viac uvedomujme pri slovách: „Ty si nám odpustil naše viny, preto aj my odpúšťame tým, ktorí sa stali našimi dlžníkmi“.

Nech prežívanie Roku milosrdenstva premení hnev v našom srdci, ktorý nám spôsobuje škodu a uráža Boha, na odpustenie a pokoj, ktorý nám zaručí šťastnejší život s našimi blížnymi tu na zemi a pomôže dosiahnuť večný život v nebi.